Domů

Naša návšteva Kene – október 2009

Koncom októbra tohto roka sme sa s manželom a synom prihlásili na zájazd do Kene a Tanzánie. 
Do Kene sme cestovali sami a prvý týždeň sme si spravili vlastný program a navštívili sme nášho adoptívneho syna na západe Kene, v oblasti Siaya, blízko Viktóriinho jazera. Moja prvá naivná predstava bola taká, že si prenajmeme osobné auto, kúpime si mapu Kene a musíme trafiť. Našťastie som to vopred konzultovala s Kenom, koordinátorom projektu adopcií v Nairobi, ktorý pochádza z Rusinga Island na Viktóriinom jazere a pretože sme mali namierené aj tam, upravil nám program tak, že sám nám našiel vhodné auto, ktoré sme si požičali (Pajero s pohonom 4x4) a šiel s nami, aj šoféroval (v Keni môžete jazdiť len s medzinárodným vodičským preukazom).

Cesty v Keni sú asfaltové, smerom na západ z Nairobi asi do vzdialenosti 100 km, potom už len sčasti asfaltové (asfaltku robia jednoducho tak, že na poľnú cestu nalejú asfalt, čo vydrží len chvíľu a v skutočnosti sú cesty plné výmoľov a nakoniec je človek rád keď sa stratia aj posledné zvyšky asfaltových hrboľov a ide po čistej poľnej), potom poľné s kopou prachu, potom lesné a nakoniec sme išli po cestičke, ktorá vyzerala ako vyschnuté staré korytu potoka (vtedy som pochopila ten náhon na všetky 4). Aká smiešna bola moja predstava cestovania po Keni s mapou, som zistila pri prvej križovatke za Nairobi. V Keni sa nepoužívajú žiadne smerové tabule, cestu musíte buď poznať, alebo sa na ňu spýtať okoloidúcich. Ak tam práve žiadni nie sú, stojíte na križovatke a počkáte. Takisto nemajú označené názvy obcí, treba sa spýtať kam ste dorazili a kadiaľ máte ísť. Spýtať sa môžete po anglicky, ale mimo veľkých miest nehovoria všetci po anglicky, iba swahilsky.

Naša adoptívna rodina žije v typickej kenskej dedine na vidieku, ktorú tvorí asi 700 ľudí, roztrúsených po poliach. Pripomína mi naše lazy, väčšinou je to 7-10 domov pokope, obkolesené plantážami, ďalšie domy sú vzdialené cca 200 m. Typický vidiecky dom je hlinený, kruhový alebo štvorcový, so slamenou strechou, aj keď lacnejším variantom je dnes plechová strecha, ktorá postupne nahrádza slamenú. V strede domu je ohnisko, pri stenách sú hlinené prične s matracmi. V skutočnosti sme veľa toho nevideli, pretože tieto domy nemajú okná, len 2-4 malé priezory veľkosti 10x10 cm, na vetranie. Dvere sú vyrobené z dreva, pánty nemajú, takže dvere sa jednoducho vložia do otvoru. V dome varia, spia a tu by sa deti mali aj učiť, ale pretože do tmy robia na poli, nemajú elektriku a sviečky sú drahé, po zotmení (čo je pravidelne o 19.30, pretože sme na rovníku) sú potme, takže o učení doma môžu len snívať. Ráno pred školou to tiež nestihnú, buď robia na záhrade, alebo nosia vodu, chystajú drevo na oheň, alebo majú školu tak ďaleko, že vyrážajú o hodinu skôr. Náš chlapec má 17 rokov, je malý a chudý, vyzerá na 14 a na rukách má mozole ako môj dedo. A známky na vysvedčení hrozné, väčšinou 29-36%. Už viem prečo. 

Vek detí – často sa na to sťažujú viacerí adoptívni rodičia, že poskytujeme rôzne údaje o veku detí. Boli sme v podobnej situácii, raz nám písal, že má 17, potom že má 15, tak som ho požiadala o presný dátum narodenia. V jeho poslednom liste nám to jasne objasnili obaja (píšeme si aj s jeho strýkom, u ktorého žije): Stephen, náš adoptívny syn napísal, že si myslí, že má 17 rokov, lebo strýko mu povedal, že keď v roku 1996 zomrel jeho otec, Stephen mal 4 roky. Strýko nám napísal, že Stephen sa narodil v roku 1992, takže teraz má presne 15 rokov. 

Matky, opatrovníci, vzdialená rodina – ďalšie mätúce údaje v databáze detí, veľa rodičov sa sťažuje že deti im píšu o matkách, hoci v databáze uvádzame že sú siroty. Treba si uvedomiť, že s Keni je stále tolerovaná, aj keď nie oficiálne povolená bigamia. Takže deti majú niekedy viacero matiek a siroty sú často posielané do rodín vzdialených príbuzných kde sa o ne starajú opatrovníci. V knihe od známeho novinára Dowdena o Afrike som sa dočítala, že pre afričanov je otcom a matkou každý, kto sa o nich stará. Pretože v Afrike nefunguje sociálna starostlivosť, všetko sa musí riešiť v rámci rodiny. Videli sme 2 dievčatá, úplné siroty, ktoré žijú so starou mamou, ktorá má asi 85 rokov a ich ostatní 5 súrodenci žijú úplne inde u vzdialeného príbuzného ich otca. Strýko nášho chlapca sa tiež stará o 15 ľudí : svoje dve manželky, 5 vlastných detí, nejaké siroty, ovdovené sestry a švagriné, staré matky.

Stephenova matka žije v inej dedine, vzdialenej 40 km so svojim druhým manželom a ďalšími 3 deťmi. Zo začiatku bola proti tomu, aby Stephen chodil do školy, dokonca ho odtiaľ dvakrát zobrala a bála sa projektu adopcie na diaľku. Nechápala prečo tam chodia cudzí ľudia, fotia jej syna a fotografie posielajú do Európy, bála sa že deti im ukradneme. Tento pohľad na našu pomoc jej synovi ma úplne dostal, vôbec som nerátala s tým, že niekto si môže moje pohnútky takto vysvetľovať a som rada že sme tam boli a povedali sme si to. To je asi tiež jeden z dôvodov, prečo tam treba ísť – títo rodičia sa tiež boja o svoje deti tak isto ako my. Stephenova mama prešla pešo bosá 40 km cez hory, aby sa mohla o nás starať počas našej návštevy u nich a pritom vôbec nehovorila po anglicky, všetko jej museli prekladať. 

Miestni rodičia sú naozaj veľmi vďační za vašu podporu, ktorú dostávajú. V dedine Mahola, kde žije náš Stephen, prišli rodičia všetkých adoptovaných detí, ktoré tu žijú a nám odovzdať od nich srdečné pozdravy a veľkú vďaku. Menovite mám pozdraviť rodičom detí 51580, 51604, 51587, 50921, 51919, 50941, 50916, 51162, 51215, 51163, 51214, 51590, 51217, 50920, 51216, 51586, 51161, 51588, 51603, 51581, 51585, 51584. 

Boli sme si pozrieť Stephenovu základnú školu. Chodí do nej okolo 700 detí, pričom v každom ročníku je len jedna trieda, takže napríklad v siedmej triede je 78 detí, ktoré sedia po 8-10 okolo jedného stola, pričom knihu má asi len jeden z nich, ostatní všetko píšu do zošitov. Žiaci v triede majú 12-17 rokov, v triede je len obrovská tabuľa, učebné pomôcky alebo plagáty s učivom žiadne. Priniesli sme nejaké doma vyrobené plagáty, mapy, vyradené učebné pomôcky z našich škôl, popísané v angličtine – doporučujem priniesť v prípade vašej návštevy v Keni, učitelia sú vďační za čokoľvek, naozaj nemajú k dispozícii nič, len tabuľu a kriedu. Predstavte si situáciu učiteľa, ktorému príde do prvej triedy 80 detí, a on ich musí naučiť písať, čítať, bez kníh a pomôcok, navyše po anglicky, ktorú sa niektoré deti začínajú učiť až v škole, doma hovoria swahilsky (starí ľudia po anglicky nerozumeli).

To, čo našim deťom trvá 1-2 roky, v Keni na vidieku v týchto podmienkach trvá 4 roky. Ak si k tomu pripočítate že deti nemajú šancu učiť sa doma, je vzdelávanie na základnej škole naozaj chabé, preto sa učitelia snažia všetko dohnať vo vyšších ročníkoch, kedy deti preťažujú množstvom učiva, ktoré aj tak nemajú šancu zvládnuť. Preto ak sa niekomu podarí dostať sa na internátnu strednú školu, je to preňho obrovské šťastie, pretože má konečne priestor na učenie. Ak by chodil do dennej strednej školy, je na tom stále rovnako, tak či tak bude musieť ráno aj poobede pracovať, takže k učeniu sa nedostane.

Keď sme prišli k našej rodine a zoznamovali sme sa so Stephenom, bol veľmi nesmelý a pozdravil nás tak, že sa nám ani nepozrel do očí a tíško si niečo mrmlal pod nos (tak isto sa chovala adoptívna dcéra nášho priateľa, ktorú sme boli navštíviť neskôr). Myslela som že je taký plachý len spočiatku, ale v prítomnosti dospelých sa správal stále rovnako a nevedeli sme z neho dostať slova, až na ďalší deň, keď sme sa boli pozrieť na poli, sa trocha uvoľnil. V škole pred riaditeľom bol Stephen opäť ako primrznutý a potom mi pošepkal, že sa riaditeľa bojí. Ken nám neskôr vysvetlil, že deti sú v Keni vychovávané úplne inak ako na Slovensku, sú vedené k úplnej poslušnosti, pri večeri napríklad nesmú rozprávať, len odpovedať keď sa ich niekto spýta. V škole sa ešte stále používajú trstenice a z detí si tak vychovávajú zahriaknuté stvory, ktoré sa znova otvoria a voľne komunikujú až ku koncu strednej školy, kde ich k tomu cielene vedú a trénujú v debatných skupinách. Rozprávala som sa s kenským učiteľom, ktorý bol minulý rok na Slovensku v rámci adopcií a hovoril že bol šokovaný drzosťou niektorých našich detí. 

Zdravotné poistenie – na začiatku som pochybovala že to bude fungovať, ale Ken mi povedal, že to funguje najmä vďaka tomu, že deti sú štandardne poistené u zdravotnej poisťovne, absolvovali zdravotné prehliadky, dostali kartičky poistenca a rodičia boli informovaní, že majú s deťmi v prípade potreby ísť k lekárovi. U adoptívnej dcéry nášho priateľa sme sa presvedčili, že to naozaj funguje, dievča nebolo v škole, lebo bolo choré. Išli sme ju navštíviť k nej domov a skontrolovali sme, že naozaj s ňou boli u lekára, dostala lieky a o tri dni má ísť znova k lekárovi na kontrolu. 

Navštívili sme jednu internátnu strednú školu (na vidieku sú väčšinou len internátne školy, vzdialenosti sú príliš veľké, aby deti denne dochádzali) a musím povedať, že by som nechcela do takejto chodiť napriek tomu, že to bola jedna z najlepších škôl v oblasti. Areál školy je uzavretý, vnútri pekný, ale deti sú tu zavreté 3 mesiace bez možnosti návštevy a domov chodia až na konci trimestra. Bývajú vo veľkých izbách, v jednej sme videli 80 postelí, poschodových, uložených tesne vedľa seba, každé dievča malo k dispozícii len svoj kufrík, ktorý bol položený vedľa postele, bez skríň, stolov alebo stoličiek. Triedy boli celkom dobré, v jednej triede je cca 30 žiačok, okrem bežných tried mali počítačovú miestnosť s asi 12 starými počítačmi, chemické a fyzikálne laboratórium (vybavené ako u nás pred rokom 1980), pracovnú miestnosť na domáce práce a knižnicu. Elektrika nie je v celej oblasti, takže kuchyňa bola úžasná, s obrovskými kotlami na varenie, s kopami dreva pred dverami. Najhoršia bola budova na umývanie, tvorí je stredná ulička s betónovými stolmi s umývadlami, a dve bočné uličky, na jednej strane sú sprchy a na druhej suché latríny, všetko pod jednou strechou, čisté, ale zapáchajúce. čo ma ale šokovalo najviac, bol denný režim :

 

  • 4.30 – budíček
  • 4.30 – 6.30 – príprava na vyučovanie, v triede za stolom
  • 6.30 – raňajky
  • 7.00 – 7.30 – raňajšia modlitba
  • 7.30 – 16.00 – vyučovanie s prestávkou na obed
  • 16.00 – 17.30 – organizované športové hry (volejbal, futbal, basketbal)
  • 18.00 – večera
  • 19.00 – 21.00 – príprava na vyučovanie

Toto všetko 6x týždenne, vrátane soboty. V nedeľu je doobedňajšia omša v miestnom kostole, predtým pranie. Snáď v nedeľu poobede majú voľno.
Napriek tomu sú deti nesmierne šťastné, ak sa im podarí dostať sa na takúto školu, pretože je to jediná šanca na dobré vzdelanie. 

Úplne inú školu sme videli na Rusinga Island, ktorá je vedená učiteľmi z Humanistického hnutia. V triede je 25 detí, prváci na konci školského roka plynule čítajú po anglicky. Úžasní sú škôlkári, ktorí sú vyučovaní metódou Montessori, pri ktorej sa používa množstvo pomôcok pre lepšiu predstavu o množstve, tvare, farbách. Videli sme predškolákov, ktorí spočítavali a odrátavali cez tisícku, strednú triedu, ktorá písala diktát a najmenších škôlkárov, ktorí sa učili čítať. Okrem toho vedeli plno pesničiek, boli veselí a nebáli sa. 

V rámci komunitného centra na Rusinga Island je aj sirotinec a tu sme dostali ďalšiu lekciu o rodine. Hneď po prijatí dieťaťa do sirotinca začnú hľadať jeho vzdialených príbuzných a kontaktovať ich tak, aby dieťa nemuselo na trvalo zostať v sirotinci. Zatiaľ sa im darí a žiadne dieťa nezostáva v sirotinci dlhšie ako 3 roky, vždy si ho niektorí z príbuzných vezme k sebe domov. 

Spravili sme si aj kontrolný deň na stavbe zdravotného strediska na Rusinga Island a s radosťou všetkým oznamujem, že stavbu zahájili začiatkom októbra a do konca decembra 2009 bude ukončená, v januári ju zariadia lekárskym a zdravotníckym nábytkom a od 1.3.2010 môžeme zahájiť prevádzku a poskytovať zdravotnú starostlivosť pre obyvateľom ostrova, ktoré doteraz žiadneho lekára nemalo. 

Humanisti na Rusinga sú veľmi schopní a šikovní, čo sa týka organizácie a realizácie najrôznejších akcií, vrátane stavebných, takže by chceli postaviť aj internátnu strednú školu pre všetky naše adoptované deti, kde by chceli predstaviť aj iný spôsob vyučovania ako memorovanie a fyzické tresty, ktoré sa bežne používa na štátnych školách. Verím tomu, že tak ako sa im to podarilo s materskou a základnou školou, dokázali by to aj na strednej škole. Ak by niekto mal nápad, ako im pomôcť pri realizácii tejto veľkej akcie, sem s ním. V projekte adopcie máme už okolo 4400 detí a dokázali by sme zaplniť celú kapacitu strednej školy (cca 300 žiakov) z vlastných adoptovaných detí. Ja osobne by som bola veľmi rada, ak by náš Stephen mohol chodiť do takejto školy. Vzdialenosť nehrá rolu, tak či tak je väčšina škôl internátna a deti musia cestovať, tak prečo nie na Rusinga. Navyše je tu krásne prostredie, na brehu Viktóriinho jazera. 

Ďalšou akciou, ktorú by sme radi zopakovali, je tábor na Rusinga Island pre deti zo slumu Kibera v Nairobi. Prvý krát sa uskutočnil toto leto a bol veľmi úspešný, najmä v tom, že sa tu spoznali deti z dvoch kmeňov v Keni : Luo a Kikuju. Určite by sme to chceli tento rok zopakovať a prosím vás týmto o podporu a prípadné nápady a návrhy na organizáciu tábora, najmä ako zorganizovať zbierku. 

Minulý rok som vás oslovovala s prosbou o darovanie 2% z daní na podporu projektu zdravotného strediska. Získali sme grant MZ ČR a SR na stavbu a ročnú prevádzku, pričom vyzbierané peniaze sme použili na povinnú spoluúčasť na projekte, platila sa za ne napríklad preprava darovaných zdravotníckych prístrojov do Kene. Všetkým ktorí nám darovali, veľmi pekne ďakujem a tento rok by som vás veľmi rada oslovila s podobnou prosbou, či už na organizovanie tábora, alebo prípravu výstavby strednej školy. 

Chcela som na veľa vecí spýtať, veľa vecí skontrolovať, ale keď sme tam prišli, tá realita bola taká odlišná od toho čo som si predstavovala, že mi niektoré veci úplne vyšumeli z hlavy. Takže v prípade že sa chystáte na návštevu do Kene, doporučujem napísať si to, lebo na mieste budete riešiť úplne niečo iné a zaujmú vás odlišné témy než tie, ktoré ste mali nachystané. 

Hovorí sa, že Afriku si buď zamilujete, alebo sa tam nikdy nevrátite. Ja sa vraciam v januári. 

Eva Hlavatá, koordinátorka adopcie
Bernolákovo 2009

Fotky jsou také na: picasaweb.google.sk/hlavata.adopcie/Adopcie