Když mě kolikrát naše adoptovaná Mary Auma zvala a chtěla, abych jí přijela navštívit, nevěřila jsem nikdy, že bych to mohla uskutečnit. Až letos v srpnu to vyšlo. Byla to pro mě velká událost - docela tréma ze setkání s osmnáctiletou slečnou, obavy z daleké cesty, a taky z pobytu v Nairobi jako ve vyhlášeném hlučném a nepřívětivém městě.
Ale zároveň velká touha vystrčit nos z naší bohaté a přesycené Evropy a poznat trochu, jak se žije jinde, na odvrácené straně planety.
Měla jsem smělé představy, co bych chtěla v Nairobi s Aumou podniknout, ale moc jsem nedoufala v jejich uskutečnění. A přece – všechny moje obavy byly postupně rozptýleny a nahrazeny neuvěřitelnými zážitky a velkou radostí.To všechno díky českým a keňským pracovníkům a koordinátorům centra.
Už ten první den! Ráno jsem se vydala na návštěvu k Aumě domů. Nejdřív cesta přes celé město pověstnými „matatu“ a potom hlavně setkání s Aumou a její rodinou v jejich prostředí – to byl opravdu silný zážitek. Přijali mě moc mile v malém příbytku z vlnitého plechu a dlouho jsme si povídali. Hned se u nich sešla taky pěkná skupinka malých zvědavců ze sousedství, kteří se přišli podívat na „mzungu“ a moc rádi se fotili.
Pak jsme se s Aumou viděly ještě několikrát.
Neděli jsme začaly v kostele. Už v Praze jsem se totiž těšila na africké zpěvy a tance při mších. Auma vzala s sebou na bohoslužbu i svoji sestru Josephine a měly jsme se moc hezky. Po obědě jsme společně vyrazily na prohlídku centra. Vyvezly jsme se výtahem na vrchol Conference Hall, kde jsme si užily nádherný rozhled na celé město.
Další den nám naši přátelé z centra pomohli zorganizovat výlet do národního parku Nakuru, a to byl pro mě i pro Aumu s Josephine teprve úžasný zážitek.
Můj čas v Nairobi utekl moc rychle. Najednou se rozloučit a odjet bylo pro mě hrozně zvláštní. Pevně doufám, že se časem zase sejdeme, jak jsme se o tom při loučení s Aumou navzájem ujišťovaly.
Díky všem, kdo nám takové krásné setkání umožnili!
Jitka Bořkovcová
Naša adoptívna rodina žije v typickej kenskej dedine na vidieku, ktorú tvorí asi 700 ľudí, roztrúsených po poliach. Pripomína mi naše lazy, väčšinou je to 7-10 domov pokope, obkolesené plantážami, ďalšie domy sú vzdialené cca 200 m. Typický vidiecky dom je hlinený, kruhový alebo štvorcový, so slamenou strechou, aj keď lacnejším variantom je dnes plechová strecha, ktorá postupne nahrádza slamenú. V strede domu je ohnisko, pri stenách sú hlinené prične s matracmi. V skutočnosti sme veľa toho nevideli, pretože tieto domy nemajú okná, len 2-4 malé priezory veľkosti 10x10 cm, na vetranie. Dvere sú vyrobené z dreva, pánty nemajú, takže dvere sa jednoducho vložia do otvoru. V dome varia, spia a tu by sa deti mali aj učiť, ale pretože do tmy robia na poli, nemajú elektriku a sviečky sú drahé, po zotmení (čo je pravidelne o 19.30, pretože sme na rovníku) sú potme, takže o učení doma môžu len snívať. Ráno pred školou to tiež nestihnú, buď robia na záhrade, alebo nosia vodu, chystajú drevo na oheň, alebo majú školu tak ďaleko, že vyrážajú o hodinu skôr. Náš chlapec má 17 rokov, je malý a chudý, vyzerá na 14 a na rukách má mozole ako môj dedo. A známky na vysvedčení hrozné, väčšinou 29-36%. Už viem prečo. 
Matky, opatrovníci, vzdialená rodina – ďalšie mätúce údaje v databáze detí, veľa rodičov sa sťažuje že deti im píšu o matkách, hoci v databáze uvádzame že sú siroty. Treba si uvedomiť, že s Keni je stále tolerovaná, aj keď nie oficiálne povolená bigamia. Takže deti majú niekedy viacero matiek a siroty sú často posielané do rodín vzdialených príbuzných kde sa o ne starajú opatrovníci. V knihe od známeho novinára Dowdena o Afrike som sa dočítala, že pre afričanov je otcom a matkou každý, kto sa o nich stará. Pretože v Afrike nefunguje sociálna starostlivosť, všetko sa musí riešiť v rámci rodiny. Videli sme 2 dievčatá, úplné siroty, ktoré žijú so starou mamou, ktorá má asi 85 rokov a ich ostatní 5 súrodenci žijú úplne inde u vzdialeného príbuzného ich otca. Strýko nášho chlapca sa tiež stará o 15 ľudí : svoje dve manželky, 5 vlastných detí, nejaké siroty, ovdovené sestry a švagriné, staré matky.
Boli sme si pozrieť Stephenovu základnú školu. Chodí do nej okolo 700 detí, pričom v každom ročníku je len jedna trieda, takže napríklad v siedmej triede je 78 detí, ktoré sedia po 8-10 okolo jedného stola, pričom knihu má asi len jeden z nich, ostatní všetko píšu do zošitov. Žiaci v triede majú 12-17 rokov, v triede je len obrovská tabuľa, učebné pomôcky alebo plagáty s učivom žiadne. Priniesli sme nejaké doma vyrobené plagáty, mapy, vyradené učebné pomôcky z našich škôl, popísané v angličtine – doporučujem priniesť v prípade vašej návštevy v Keni, učitelia sú vďační za čokoľvek, naozaj nemajú k dispozícii nič, len tabuľu a kriedu. Predstavte si situáciu učiteľa, ktorému príde do prvej triedy 80 detí, a on ich musí naučiť písať, čítať, bez kníh a pomôcok, navyše po anglicky, ktorú sa niektoré deti začínajú učiť až v škole, doma hovoria swahilsky (starí ľudia po anglicky nerozumeli).
Keď sme prišli k našej rodine a zoznamovali sme sa so Stephenom, bol veľmi nesmelý a pozdravil nás tak, že sa nám ani nepozrel do očí a tíško si niečo mrmlal pod nos (tak isto sa chovala adoptívna dcéra nášho priateľa, ktorú sme boli navštíviť neskôr). Myslela som že je taký plachý len spočiatku, ale v prítomnosti dospelých sa správal stále rovnako a nevedeli sme z neho dostať slova, až na ďalší deň, keď sme sa boli pozrieť na poli, sa trocha uvoľnil. V škole pred riaditeľom bol Stephen opäť ako primrznutý a potom mi pošepkal, že sa riaditeľa bojí. Ken nám neskôr vysvetlil, že deti sú v Keni vychovávané úplne inak ako na Slovensku, sú vedené k úplnej poslušnosti, pri večeri napríklad nesmú rozprávať, len odpovedať keď sa ich niekto spýta. V škole sa ešte stále používajú trstenice a z detí si tak vychovávajú zahriaknuté stvory, ktoré sa znova otvoria a voľne komunikujú až ku koncu strednej školy, kde ich k tomu cielene vedú a trénujú v debatných skupinách. Rozprávala som sa s kenským učiteľom, ktorý bol minulý rok na Slovensku v rámci adopcií a hovoril že bol šokovaný drzosťou niektorých našich detí. 
Navštívili sme jednu internátnu strednú školu (na vidieku sú väčšinou len internátne školy, vzdialenosti sú príliš veľké, aby deti denne dochádzali) a musím povedať, že by som nechcela do takejto chodiť napriek tomu, že to bola jedna z najlepších škôl v oblasti. Areál školy je uzavretý, vnútri pekný, ale deti sú tu zavreté 3 mesiace bez možnosti návštevy a domov chodia až na konci trimestra. Bývajú vo veľkých izbách, v jednej sme videli 80 postelí, poschodových, uložených tesne vedľa seba, každé dievča malo k dispozícii len svoj kufrík, ktorý bol položený vedľa postele, bez skríň, stolov alebo stoličiek. Triedy boli celkom dobré, v jednej triede je cca 30 žiačok, okrem bežných tried mali počítačovú miestnosť s asi 12 starými počítačmi, chemické a fyzikálne laboratórium (vybavené ako u nás pred rokom 1980), pracovnú miestnosť na domáce práce a knižnicu. Elektrika nie je v celej oblasti, takže kuchyňa bola úžasná, s obrovskými kotlami na varenie, s kopami dreva pred dverami. Najhoršia bola budova na umývanie, tvorí je stredná ulička s betónovými stolmi s umývadlami, a dve bočné uličky, na jednej strane sú sprchy a na druhej suché latríny, všetko pod jednou strechou, čisté, ale zapáchajúce. čo ma ale šokovalo najviac, bol denný režim :
Humanisti na Rusinga sú veľmi schopní a šikovní, čo sa týka organizácie a realizácie najrôznejších akcií, vrátane stavebných, takže by chceli postaviť aj internátnu strednú školu pre všetky naše adoptované deti, kde by chceli predstaviť aj iný spôsob vyučovania ako memorovanie a fyzické tresty, ktoré sa bežne používa na štátnych školách. Verím tomu, že tak ako sa im to podarilo s materskou a základnou školou, dokázali by to aj na strednej škole. Ak by niekto mal nápad, ako im pomôcť pri realizácii tejto veľkej akcie, sem s ním. V projekte adopcie máme už okolo 4400 detí a dokázali by sme zaplniť celú kapacitu strednej školy (cca 300 žiakov) z vlastných adoptovaných detí. Ja osobne by som bola veľmi rada, ak by náš Stephen mohol chodiť do takejto školy. Vzdialenosť nehrá rolu, tak či tak je väčšina škôl internátna a deti musia cestovať, tak prečo nie na Rusinga. Navyše je tu krásne prostredie, na brehu Viktóriinho jazera. 
