Během víkendu 24.-25. září proběhla distribuce potravin, které byly nakoupeny v rámci potravinové sbírky do postižených oblastí Keni.
Byl to velmi dojemný zážitek, protože jsme měli možnost osobně mluvit se všemi rodinami. Podle jejich slov v takovéto množství potravin vůbec nedoufaly.
Cílovou skupinou bylo 119 rodin, které máme v programu Adopce na dálku, a dalších 20 rodin z postižených oblastí.
Jedná se o rodiny z Východní Provincie Keni, konkrétně z oblastí Athi River, Kauti, Makueni a Mavoloni. Protože jsme si byli jisti, že na setkání při předávání potravin přijdou i další staří lidé, kteří sice pozváni nebyli, ale také trpí nedostatkem, připravili jsme pro tyto případy malé balíčky a rozdali je dalším dvaceti rodinám.
Rodiny, které jsou zařazeny v programu Adopce afrických dětí na dálku, obdržely tyto potraviny: 90 kg kukuřice, 90 kg fazolí, 20 kg rýže a 10 kg tuku na vaření. Rodinám vydrží tyto potraviny průměrně na 4 měsíce. Menší balíčky obsahovaly 5 kg tuku na vaření, 4 kg rýže, 24 kg kukuřice a 24 kg fazolí.
A zde připojuji vyjádření opatrovnice dětí Mwatu Makau (41706) a Mutio Makau (41707), které jsem si poznamenal:
“Slzy, které dnes vidíte na mém obličeji, patří jednomu z mála dnů, kdy bylo vše, co se stalo, překryto slzami radosti. Žiji s pěti sirotky, dva jsou od mého syna, tři od mé dcery, oba zemřeli. Dvě z těchto dětí jsou HIV pozitivní, další dítě trpí epilepsií. Bojuji za všechny tyto děti, to oni mi vždy dají důvod brzy ráno vstát a shánět jídlo. Během posledních čtyř dnů čtyři z nás nejedli... to málo, co jsem sehnala, jsem dala těm dvěma, které jsou HIV pozitivní, aby měli energii přijímat své léky. My ostatní jsme se živili jen ovesnou kaší. Nemůžu uvěřit tomu, že dnes mám tolik jídla. A ještě víc se mi nedaří představit, že toto jídlo jsem dostala od přátel, které asi nikdy ve svém životě nepotkám. Ať jim Bůh všem žehná.“
Později jsme se dozvěděli, že i sousedé pomáhali s jídlem těmto dvěma dětem, které jsou HIV pozitivní. A že stejná situace byla ve všech rodinách – rodiny byly bez jídla dva dny nebo měli jen jedno jídlo na den.
Přikládám několik fotografií z různých míst. Natočili jsme také video, které pošlu do České republiky.
Velké objetí všem,
Ken Okongo
-----
Dobrý den,
v několika větách bych zde rád nyní vyjádřil pocit, který pociťujeme po přijetí Vaší potravinové pomoci z ČR a který cítila i celá komunita Kauti po obdržení velké pomoci od našich českých přátel. Bylo to nádherné. Od té doby, co naše oblast trpí nedostatkem deště, neroste dostatečné množství plodin na obživu. Děti často chodí do školy hladové, a nemohou se proto soustředit na vyučování kvůli prázdnému žaludku. Mnohé z nich musí chodit hledat levnou práci. Díky naší vážené kanceláři v Nairobi a Česku je však nyní alespoň dočasně problém vyřešen. Učitelé jsou šťastní, děti už ani neusínají ani nechybějí ve škole, protože mohou opět jíst doma i ve škole.
V zastoupení komunity Kauti mohu s radostí a štastně říci "díky" za tento způsob pomoci v době nedostatku a hladomoru. Všichni z celé oblasti jsou velmi šťastni za Vaši podporu. Mnozí z nich skrývali slzy radosti a štěstí.
Josephat King´oo
Naša adoptívna rodina žije v typickej kenskej dedine na vidieku, ktorú tvorí asi 700 ľudí, roztrúsených po poliach. Pripomína mi naše lazy, väčšinou je to 7-10 domov pokope, obkolesené plantážami, ďalšie domy sú vzdialené cca 200 m. Typický vidiecky dom je hlinený, kruhový alebo štvorcový, so slamenou strechou, aj keď lacnejším variantom je dnes plechová strecha, ktorá postupne nahrádza slamenú. V strede domu je ohnisko, pri stenách sú hlinené prične s matracmi. V skutočnosti sme veľa toho nevideli, pretože tieto domy nemajú okná, len 2-4 malé priezory veľkosti 10x10 cm, na vetranie. Dvere sú vyrobené z dreva, pánty nemajú, takže dvere sa jednoducho vložia do otvoru. V dome varia, spia a tu by sa deti mali aj učiť, ale pretože do tmy robia na poli, nemajú elektriku a sviečky sú drahé, po zotmení (čo je pravidelne o 19.30, pretože sme na rovníku) sú potme, takže o učení doma môžu len snívať. Ráno pred školou to tiež nestihnú, buď robia na záhrade, alebo nosia vodu, chystajú drevo na oheň, alebo majú školu tak ďaleko, že vyrážajú o hodinu skôr. Náš chlapec má 17 rokov, je malý a chudý, vyzerá na 14 a na rukách má mozole ako môj dedo. A známky na vysvedčení hrozné, väčšinou 29-36%. Už viem prečo. 
Matky, opatrovníci, vzdialená rodina – ďalšie mätúce údaje v databáze detí, veľa rodičov sa sťažuje že deti im píšu o matkách, hoci v databáze uvádzame že sú siroty. Treba si uvedomiť, že s Keni je stále tolerovaná, aj keď nie oficiálne povolená bigamia. Takže deti majú niekedy viacero matiek a siroty sú často posielané do rodín vzdialených príbuzných kde sa o ne starajú opatrovníci. V knihe od známeho novinára Dowdena o Afrike som sa dočítala, že pre afričanov je otcom a matkou každý, kto sa o nich stará. Pretože v Afrike nefunguje sociálna starostlivosť, všetko sa musí riešiť v rámci rodiny. Videli sme 2 dievčatá, úplné siroty, ktoré žijú so starou mamou, ktorá má asi 85 rokov a ich ostatní 5 súrodenci žijú úplne inde u vzdialeného príbuzného ich otca. Strýko nášho chlapca sa tiež stará o 15 ľudí : svoje dve manželky, 5 vlastných detí, nejaké siroty, ovdovené sestry a švagriné, staré matky.
Boli sme si pozrieť Stephenovu základnú školu. Chodí do nej okolo 700 detí, pričom v každom ročníku je len jedna trieda, takže napríklad v siedmej triede je 78 detí, ktoré sedia po 8-10 okolo jedného stola, pričom knihu má asi len jeden z nich, ostatní všetko píšu do zošitov. Žiaci v triede majú 12-17 rokov, v triede je len obrovská tabuľa, učebné pomôcky alebo plagáty s učivom žiadne. Priniesli sme nejaké doma vyrobené plagáty, mapy, vyradené učebné pomôcky z našich škôl, popísané v angličtine – doporučujem priniesť v prípade vašej návštevy v Keni, učitelia sú vďační za čokoľvek, naozaj nemajú k dispozícii nič, len tabuľu a kriedu. Predstavte si situáciu učiteľa, ktorému príde do prvej triedy 80 detí, a on ich musí naučiť písať, čítať, bez kníh a pomôcok, navyše po anglicky, ktorú sa niektoré deti začínajú učiť až v škole, doma hovoria swahilsky (starí ľudia po anglicky nerozumeli).
Keď sme prišli k našej rodine a zoznamovali sme sa so Stephenom, bol veľmi nesmelý a pozdravil nás tak, že sa nám ani nepozrel do očí a tíško si niečo mrmlal pod nos (tak isto sa chovala adoptívna dcéra nášho priateľa, ktorú sme boli navštíviť neskôr). Myslela som že je taký plachý len spočiatku, ale v prítomnosti dospelých sa správal stále rovnako a nevedeli sme z neho dostať slova, až na ďalší deň, keď sme sa boli pozrieť na poli, sa trocha uvoľnil. V škole pred riaditeľom bol Stephen opäť ako primrznutý a potom mi pošepkal, že sa riaditeľa bojí. Ken nám neskôr vysvetlil, že deti sú v Keni vychovávané úplne inak ako na Slovensku, sú vedené k úplnej poslušnosti, pri večeri napríklad nesmú rozprávať, len odpovedať keď sa ich niekto spýta. V škole sa ešte stále používajú trstenice a z detí si tak vychovávajú zahriaknuté stvory, ktoré sa znova otvoria a voľne komunikujú až ku koncu strednej školy, kde ich k tomu cielene vedú a trénujú v debatných skupinách. Rozprávala som sa s kenským učiteľom, ktorý bol minulý rok na Slovensku v rámci adopcií a hovoril že bol šokovaný drzosťou niektorých našich detí. 
Navštívili sme jednu internátnu strednú školu (na vidieku sú väčšinou len internátne školy, vzdialenosti sú príliš veľké, aby deti denne dochádzali) a musím povedať, že by som nechcela do takejto chodiť napriek tomu, že to bola jedna z najlepších škôl v oblasti. Areál školy je uzavretý, vnútri pekný, ale deti sú tu zavreté 3 mesiace bez možnosti návštevy a domov chodia až na konci trimestra. Bývajú vo veľkých izbách, v jednej sme videli 80 postelí, poschodových, uložených tesne vedľa seba, každé dievča malo k dispozícii len svoj kufrík, ktorý bol položený vedľa postele, bez skríň, stolov alebo stoličiek. Triedy boli celkom dobré, v jednej triede je cca 30 žiačok, okrem bežných tried mali počítačovú miestnosť s asi 12 starými počítačmi, chemické a fyzikálne laboratórium (vybavené ako u nás pred rokom 1980), pracovnú miestnosť na domáce práce a knižnicu. Elektrika nie je v celej oblasti, takže kuchyňa bola úžasná, s obrovskými kotlami na varenie, s kopami dreva pred dverami. Najhoršia bola budova na umývanie, tvorí je stredná ulička s betónovými stolmi s umývadlami, a dve bočné uličky, na jednej strane sú sprchy a na druhej suché latríny, všetko pod jednou strechou, čisté, ale zapáchajúce. čo ma ale šokovalo najviac, bol denný režim :
Humanisti na Rusinga sú veľmi schopní a šikovní, čo sa týka organizácie a realizácie najrôznejších akcií, vrátane stavebných, takže by chceli postaviť aj internátnu strednú školu pre všetky naše adoptované deti, kde by chceli predstaviť aj iný spôsob vyučovania ako memorovanie a fyzické tresty, ktoré sa bežne používa na štátnych školách. Verím tomu, že tak ako sa im to podarilo s materskou a základnou školou, dokázali by to aj na strednej škole. Ak by niekto mal nápad, ako im pomôcť pri realizácii tejto veľkej akcie, sem s ním. V projekte adopcie máme už okolo 4400 detí a dokázali by sme zaplniť celú kapacitu strednej školy (cca 300 žiakov) z vlastných adoptovaných detí. Ja osobne by som bola veľmi rada, ak by náš Stephen mohol chodiť do takejto školy. Vzdialenosť nehrá rolu, tak či tak je väčšina škôl internátna a deti musia cestovať, tak prečo nie na Rusinga. Navyše je tu krásne prostredie, na brehu Viktóriinho jazera. 
